NÍZKOTATRANSKÝ VANDER

Akurát keď mi po Pavlísinom krupinsko-štiavnickom vandri začali vlhnúť oči nostalgiou, že túlania babieho leta už pre tento rok skončili, prišlo mi zvadlo od Višňáka na jeho veľký slovenský vander.

Fotky v článku (pokud není uvedeno jiné jméno): Višňák

Mejly voňali snehom a chladom októbra na horách, cinkali v nich slová návleky, bendžo, koliby a celty, previsy náboženských fanatikov, prekliata vôňa hôr, spomínali sa rýchliky a lokálky, kupovali miestenky, šuchotali mapy Slovenského Raja, Volovca, Poľany aj Muráňa. Októbrové plánovanie skrátka prinieslo veľa radosti do dreveničky pod Krížnou. A keď už bolo jasné, že pozdné babie leto padne úplne presne na ten náš týždeň, a sneh na hrebeňoch dosahuje len podkolennú výšku, Višňák rozhodol: Nízke Tatry.

Zraz s českou väčšinou bol určený na sobotný večer v zrube Tajch, kúsok pod Veľkou Ochechuľou, a tak priväzujem gitaru na batoh kúsok od nás, na Donovaloch, a s Janíkom šlapeme cez Kozí chrbát na masív Prašivej. Brusnice sú sladké prvými mrazmi, záveje snehu na severných chodníkoch primerane hlboké, a tak sa na búdu dostaneme až podvečer. O pár hodín chystania dreva a praskania piecky neskôr zazrieme blikanie čeloviek v okne. Kolujú plecháčiky s grogom, sušia sa prepotené tričká, Višňák vyťahuje bendžo, Bankéř harmoniky a takto nejako zahajujeme veľký československý nízkotatranský vander. Z jasného nedeľného rána pri ohni je po prechode Chochule a Latiborskej hole veterné hmlisté poobedie, preto zapikujeme pod hrebeň do čučoriedčia a rozbíjame prvý kemp. Mesiac je v splne, má dvojité haló a musí sa fotiť. Prikladáme na oheň ryvolovky i kidovky, a prevoniavame čaj rumom. To sa potom krásne ignorujú prístrešky natiahnuté v smrečine a usína v čučoriedčí priamo pri ohni, to sa potom krásne budí na šuchot medveďa v húštine!

Keď ráno strasieme inoväť z celt a spacákov, vyráža sa ďalej. Pondelné ráno je opäť hmlisté, centrálnu časť hrebeňa si chceme nechať na zajtra, kedy sa má vyjasniť. Na útulni Ďurková sa povzdelávame v oblasti tatranských čajov a vlečieme sa hen, ľaľa, kúsok za Chabenec. Sme tesne nad oblakmi a z vrcholu mávame svojim vidmám. Vidmo, keby ste chceli vedieť, je slovenský Brocenský prízrak. Šmýkame sa severnými snehmi na zrub Kolibka, ktorý spravuje Vlk Ivan, ktorého náhodou stretneme na Ďurkovej. Identifikuje na bágloch bendžo a gitaru, bez váhania mení plány a večer za nami doráža. Je mašinfíra, a tak v ten večer v jeho útulnom vyhriatom zrube hráme prevažne v tempe di vlak. Zajtrajší návrat na hrebeň nám pridá päťsto výškových metrov, a na kolibu Brenkus nás čaká skoro dvacka horských kilometrov, preto úplne nevandrácky a disciplinovane nastavujeme budíky na šiestu ráno a pomerne skoro zaľahneme.

Foto: Elvíra

Prechod Ďumbierskej časti hrebeňa je ako zo sna, bielomodrého a studeného. Kamzíky kamzíkujú, kapustnica na Chopku je skvelá, výhľady z Ďumbiera luxusné, slnko zapadá a mesiac vychádza na tých najfotogenickejších miestach. Brenkus je celý náš, Višňák varí na ohni pred kolibou tak ako každý večer voňavú zázvorovú masalu, a Elvíra mi ráno do spacáku podá hrnček s rumovým čajom. Už teraz viem, že je to najkrajší vander v Nízkych Tatrách, aký som zažila a zažijem. Mierime Jánskou dolinou ku skalnému Oknu a na zablatenej zvážnici stopujeme medveďov-dorastencov. Po šmykľavom a strmom stúpaní híkame nad krásou alpínskych skalných políc pod vrcholom Ohnišťa. Spúšte cvakajú, lebo Okno rámuje výhľady na Roháče a severná stena Ďumbiera má odtiaľto himalájske parametre. Ešte nakúkame do stometrovej ľadovej priepasti pod vrcholom a v mrazivom stmievaní rýchlo klesáme do Malužinej, kde v miestnej kolibe zakopávame o fantastický baraní perkelt. So slastne plnými žalúdkami sa nám už ani nechce rozkladať oheň a variť, ukladáme sa pod spacie smreky, stoly a celty pri nejakej poľovníckej chate pár kilákov nad dedinou. Ráno s nákupným zoznamom utekám naspäť, doplniť zásoby tuhé aj tekuté. Týmto činom sa hitom ďalších dní stáva Demänovka. Kým sa vrátim, na ohni sa už varí, ale hore tou dlhou dolinou sa nám nejako nechce, vyrážame až pred poludním. Dolieha na nás únava z predchádzajúcich dní a sedlo Priehyba, kam by sme dnes mali doraziť, sa zdá strašne ďaleko. Keď vyjdeme na sedlo na bočnom hrebeni a nachádzame útulný flek v závetrí za poľovníckym zrubom, je rozhodnuté. Žiadne ponáhľanie sa. Dnes ostávame tu a ideme sa pozrieť na Veľký Bok, kde nikto z nás ešte nebol. A sme očarení – je to malebná plochá hoľa, kde vraj za vojny pristávali partizánske zásobovacie lietadlá. Výhľad z nej je asi najlepší zo všetkých slovenských kopcov. V nálade farby zôr sa vraciame do sedla a rozbíjame ďalší kemp pod širákom. Obloha sa zdá byť úplne jasná, takže keď okolo desiatej začne snežiť, zahadzujeme nástroje, a prístrešky staviame v maximálnom prekvapení a prekliato rýchlom tempe.

A zase ďalšie kúzelné ráno na horách. Višňák si privstáva na východ slnka a vracia sa na Bok. Zbierame sneh na čaj aj na uhasenie ohniska, a vydávame sa cez Zadnú hoľu smerom na Andrejcovú. Drsný výstup zo sedla Priehyba, brusnice na Veľkej Vápenici, a sme na primitívnej kolibe pod Košariskom. Stojí v nej otvorené ohnisko, vlastne sud. Robíme na ňom varnú konštrukciu, hrejeme sa okolo neho na stojáka, Elvíra si fotí houmlesácky ladené fotky, okolo priční kolujú strunné nástroje a pomaly nám dochádza, že toto už je posledný večer na hrebeni. Zajtra po prejdení kráľovohoľských prérií už padneme do Telgártu. Posledný horský deň je ukážkový, modrý oblohou a zlatý vlniacou sa trávou na oblých pláňach. Zohrievame sa v núdzovej miestnosti vysielača, dorážame posledné zásoby jedla a cez divokú Kráľovu skalu klesáme do doliny. V polome strácame značku, aby sme to mali trochu dramatickejšie. Keď sa vymoceme z hustého lesa, už kúsoček nad telgartským cintorínom, počujeme mocný hlas pastiera kráv spievať vyznanie frajáročke krčmáročke. Tak to máme aj s folklórom, a zadarmo! Nad cintorínom sa nám páči, nachádzame tam príma spací smrek a rovinku, tak keď v krčme ochutnáme baraninu na hlivách a vypijeme lekciu o slovenských koňakoch v podobe Ká-Bé-Eška, vraciame sa v mrazivom večere naspäť, ustieľame si pod luxusne husté konáre smreku a už nestaviame. Je Dušičkový večer, cintorín žiari stovkou sviečok a svetielok. Višňák ich ešte odchádza fotiť, ale o tom už my ostatní nevieme.

Ráno o pol siedmej nás zodpovedne zobudí, balíme zamrznuté spacáky a presúvame sa na stanicu. Slnko osvetľuje vysoké kamenné viadukty, striehneme, kedy po nich vysoko nad nami prejde náš vlak, predtým než sa stratí v umne vymyslenej podzemnej slučke a zjaví sa v portáli tunela len pár metrov od nás. Vagóny majú tie najsprávnejšie, odrané, koženkové sedačky a my na nich skúšame povyťahovať všetky nádražácke a hobousácke songy, čo poznáme. Na dlážku z nás padá ihličie a osemdňovo horsky smrdíme. Keď Višňák vstúpi do kupéčka, vtiahne hustý vzduch a zahlási, že to tu má krásnu atmosféru. Konduktor vojde, akurát keď hráme o tom prúvodčím, co léta říká „ nemám trempy rád“. Príde nám to hrozne smiešne, váľame sa od smiechu, tak nám ani nestíha prísť ľúto, že takýto úžasný vander končí.
Stojím sama na bystrickom nádraží a vlak mi v jasnom poludňajšom slnku unáša kamarátov cez dvadsaťdva tunelov smerom na severozápad.

Foto: Elvíra

Fotky v článku (pokud není uvedeno jinak) jsou od Višňáka.

Další krásné fotografie z tohoto vandru najdeš ve Višňákově albu a to ZDE.