NA SEVER OD VÝCHODU - vander v Baltských súostroviach štokholmského archipelága
neděle 4. srpen, 2019 | 1 komentář | zobrazeno 3241׊midlaVybaľujeme, staviame stan, o pár minút už dve klady a malý kamenný kruh utvoria provizórny kemp. Brezová kôra vzbĺkne, konáre zapukocú, zapotia sa smolou a zavoňajú borovicovým parfémom. Z plecháčika vylovím pár pieskových zrniek a prvým večerným songom je práve ten, kde vonia lišajník, mach a lišajník. Mohli by sme byť hocikde v severných pieskovcových Brdoch, lenže to by okolo nás nesmela byť voda. Veľa vody. A museli by tu byť nejaké brdá, nie nízke placky ostrovov, tvarom najviac zo všetkého pripomínajúce mamine podplamenníky. * **
Keď jeden júlový večer vypádlujeme z lodenice na malom ostrove Resarö, máme pred sebou deväť dní slobody a tisícky ostrovov v Baltickom mori. Tvoria úžasný súostrovný priestor nazývaný Štokholmské archipelágo. Kedysi domov tých najdrsnejších švédskych rybárov a farmárov, teraz sa tu už väčšinou len resetujú štokholmci na bielych lodiach a v červených a žltých drevených domčekoch. Jedlo na prvé dni nakupujeme ešte na Resarö, v dedine Ytterby. Chemikom je to povedomé? Sú podľa nej pomenované hneď štyri prvky v Mendelejevovej tabuľke - erbium, terbium, ytterbium, yttrium. A v sobotu oboplávame ostrov Viggsö, kde ABBA napísala väčšinu ich songov, v Björnovej drevenej chate na kamennom vŕšku, ako inak, natretej na žlto. Takýchto encykloatrakcií je tu dosť, ale viac nás láka morský vietor vo vlasoch, priestor, neohraničné možnosti objavovania ostrovnej krajiny a škandinávska voľnosť s menom Allemansrätt – „právo človeka“, legálna možnosť krátkodobo sa utáboriť kdekoľvek mimo ľudských obydlí.
Dni sa míňajú v pomalom, dôverne známom rytme tulákov. Vstať, uvariť kávu, pobaliť, zahladiť za sebou stopy v čistej krajine, pobrať sa ďalej, nájsť ďalšie hľadisko pre ružový západ slnka, utáboriť sa na skalnatom myse ostrova, uvariť večeru, vstať, navariť kávu... Voňajú rybinou a soľou, znejú škriekaním čajok a omínajú otlakmi, nekanadovými, pádlovacími. Dni, čo nemajú presný smer. Podriaďujeme ich trajektóriu vetru a vlnám.
Občas natrafíme na kus histórie, obdivujeme prísnu vojenskú námornú pevnosť pri Vaxholme, inokedy sa ocitneme priamo nad vrakom veľkej drevenej lode. Nevieme kedy a prečo stroskotala, a je to tak dobre. Môžeme si vymýšľať vlastné príbehy, o vikingských bojovníkoch na dobyvateľskej výprave, o zrážke s nasrdenou pancierovou šťukou, alebo ten o pomste podvádzanej rybárovej ženy a veľkom nebožieci. Málo slaná, brakická voda Baltského mora je k stroskotaným lodiam milosrdná. Štyristoročná Vasa, na ktorú si v nedeľu cestou na letisko vyhradíme hodinku v múzeu, o tom dodnes rozpráva.
Keď sa dá, pozorujeme život domácich, nie je ich tu veľa. Niektorí farmárčia, rybária, cestujú za prácou do mesta lodnou MHDéčkou, alebo uľahčujú život dovolenkárom. Všetci šoférujú člny a lode. Našim obľúbeným typom domáceho ostrovana je pôvabná plavovláska v džínoch a ružovom tričku, v každej ruke igelitka s nákupom, ako skáče do drsňáckeho, otlčeného motorového člna, suverénne vycúva od móla a odfrčí domov. Nákupy jedla sú pre nás pomerne zriedkavá záležitosť, jeden deň sa nútene hráme na tulákov s ľahkým srdcom a trošku si, krucinál, aj pohladujeme. Pitná voda do kanistrov sa dá našťastie vypýtať v každom dome. Obchody sú len na tých najobývanejších ostrovoch, my sme našli tri, typu Jednota v Hornej Lehote: striedmy, ale dostatočný sortiment jedla a drogérie, prohibične nulový sortiment alkoholu, pár balíkov slabého piva, nealkoholické vína. Repelenty ale domáci očividne nepoužívajú. Treba však uznať, že morské komáre sú pomerne slabo vyvinuté a takým juhočeským rybníkovým komárom nesiahajú ani po koniec sosákov. Stačí sa na večer lepšie obliecť.
V severskej mytológii je bohom ohňa Loki, pokrvný brat Odina. Jeho moderným nástrojom je aplikácia SHMI Väder, cez ňu, pre každú oblasť Švédska zvlášť, Loki vyhlasuje a ruší zákaz ohnenia - každý deň, v závislosti od dažďov a rizika lesných požiarov. Ak na vandri vypínate mobily, môžete si vypočuť rádiové námorné hlásenie, alebo to využiť ako zámienku na zoznámenie sa s miestnymi rybármi či peknou jachtárkou.
Rovnomerný rytmus pádiel a symetrický pohyb paží upokojuje dušu, rovnako ako večer ukľudní hladinu do zamatova. Cez deň je rozbúrená desiatkami plavidiel najrozličnejšieho typu. Naučíme sa ich rýchlo rozlišovať podľa toho, aké vlny ku nám vyšlú. Žehlička, kávovar, motorka, autobus (tie sú najprotivnejšie, cestujúcich nezaujímajú pekné výhľady, chcú byť z práce doma, šoféri frčia rýchlo a nedbajú na malé plastové škrupinky pred nimi). Fabriky na zábavu, obrie výletné trajekty, sa strašidelne potichu a bielo vynoria spoza niektorého ostrova a vyšlú k tebe tichú veľkú vlnu, aby ti ošpliechala tvár, práve keď to najmenej čakáš. Malé rybárske člny ohľaduplne spomalia a zakývajú.
Ku koncu týždňa musíme začať odvrávať vetru a vlnám, a nasmerovať sa späť ku veľkému mestu. Posledné ráno sa už naloďuje ťažšie, a nie je to tým, že aj do vodotesných komôr kajaku treba baliť s fištrónom. Síce nemusíš rolovať, plniť sumky a pripínať najrôznejšie propriety ako na usárnu, ale nesprávne vyvážená a rozmiestnená bagáž ťa vytrestá hneď pri prvej veľkej vlne. No taká námorná mapa pripnutá na palube rovno pred tebou... Pri pešom vandri sa do nej nezačítaš tak beztrestne, ako pri pádlovaní na šírej morskej hladine, nepotkne ťa tu kameň, ani ti nízka smreková vetvička nevypichne oko. Keď mi obzor vyčerpá oči svojou bezhraničnosťou, čítam si tie záhadné a ťažko vysloviteľné mená, plné prehlások. Tak ako nemáme šancu ich vysloviť správne, nemáme ani šancu ich všetky stihnúť preskúmať.
Po deviatich dňoch sa vyloďujeme a umývame plavidlá. Upokojená duša podobná tej večernej hladine nemá dlhého trvania. Keď nás Milena a Jedrzej odvlečú pred veľkú mapu na stene ich lodenice, začnú pichať prstami na ostrovné majáky v severnom okraji archipelága, a ich fotky rozprávajú o horúcom aprílovom vzduchu nad ľadovou vodou, o januárovom diaľkovom korčuľovaní medzi ostrovmi, a o večeroch pri malej plechovej piecke v plátennom típí, aj posledná nádej, že stadiaľ odídeme nezranení, bez hlbokých šrámov na duši, sa rozplýva. Škandinávia si nás získala nečakane intenzívne, a asi už natrvalo. Posledný večer pred odletom sa prechádzame v uličkách Gamla Stanu, kamenné dláždenia sa nám hojdajú pod nohami, a ružový západ slnka nám veští skorý návrat.
-------------------------
* za konzultáciu Panbrdskej teórie ďakujem doc. Jaroosovi, B.D.
** podplamenník je to isté čo maďarský langoš. Ale predsa im to nenecháme. Lingvistických sporov napr. o pálenku a klobásu už bolo dosť.
Krásné fotky. I když to není úplná divočina,jistě to byl zážitek na celý život.
Díky za inspiraci.