KRAJINOU PRVÉHO VETRA - putovanie tribečskými lesmi na konci leta

Každá krajina rozpráva svoj príbeh. Toto je rozprávanie o putovaní krajinou Prvého vetra,krajinou krížnych ciest, krajinou, kde sa veľmi rýchlo vyrastá z tuláckych svetrov a z príbehov zostávajú úryvky básní. Krajinou, ktorou už nikto neputuje k prastarým stromom po prašných úvozových cestách a krížom na okraji lúk.

A tak ňou kráčame my a na chrbátoch nám cinkajú piatkové přezky úzd. Pod Veľkou horou sa dáme proti prúdu potoka, na miesta k prameňu na malej lúke, na tulácky flek Geradza. Občas ešte počuť dávne slová piesne o tom, ako si logneme rum,hráme nejaké blues, nikto nás nevníma,spievame iba hviezdám a do ktorej si pískame na dlhé trávy leta. Tribečské lesy sú prevážne listové, prichádzajúca jeseň kreslí na dubové,bukové a hrabové listy prvé farebné správy, po lúkach sa vyhýbyme nekonečným pásom jesienok a pavučinám babieho leta. Cez staré osadné miesto Slnečnej Osady na Štepoch, kde už čas odvial zbytky totémov a kravské lebky zo stožiarov sa už pasú na nekonečných plániach manitúových, sa pod modrým nebom s krúžiacimi kaňami dostávame na lazy Hlboké.

Stávala tu uprostred nekosených tráv stará jabloňka, ktorú sme nazývali Frňákovník a kúsok od nej senník zo starých čias, vyhladávané miesto tulákov, ktorí tiahli krajom s rozladenými gitarami v deravých klobúkoch so zastrčenými šípkami na ranný čaj. Zostal výhlad na pohorie Vtáčnik a východnú stranu sveta, odkiaľ vychádza Orion. Zostalo pár chalúpok,staré orechy a kaskády políčok, na ktorých kvitne divý mak.

Schádzame do údolia na miesto, kde sa každé leto topí Ježíš vo vysokej tráve a do dlaní zbierame černice, do kapes a šatiek lieskové orechy.

Na lúke pod Lubínom stojí jeden z mála senníkov kúsok pod flekom Dechtovka, miesto zvláštnych úkazov a rozpoltených prstov na hmatníku noci.

Ale mi kráčame ďalej po ježatých kopcoch hrebeňa vedúceho k Michalovmu vrchu a Vrchhore.

Na okraji lesa stojíme ako vo dverách, sedlo Vrchhora v zapadajúcom slnku dňa pôsobí ako z iného sveta.

Je to pútnicke miesto a pod korunami mohutných gaštanov sa tu nachádza sakrárna stavba renesančného kláštora, ktorý dal vybudovať gróf Štefan Koháry v roku 1640. Dnes po ňom zostali iba ruiny obvodových múrov lode, ktorá pláva bez strechy spolu so stáročnou lipou krajinou Prvého vetra.

Kúsok ďalej stojí prícestná kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Ide o jednoduchú stavbu, vo vnútri ktorej možno nájsť ľudovú polychromovanú plastiku Piety z 18. storočia.Kráčame do prudkého svahu Michalovho vrchu. Na jeho úpätí stál Michalov hrad postavený v 11. storočí na mieste pravekého hradiska. Strategicky výhodná poloha nad rozhraním Nitrianskej a Tekovskej župy umožňovala kontrolu horského prechodu z údolia Žitavy na Hornú Nitru. Bol jednoduchý, stavebným materiálom bol kameň kladený bez použitia malty, nasucho. Svojho času patril medzi najväčšie hrady na Slovensku s dĺžkou 120 m a šírkou 26 m. Na rozhraní 13. a 14. storočia hrad vyhorel a opevnenie bolo obnovené iba z časti. Pravdepodobne v priebehu 14. storočia zaniká. Všetko sa rozpadlo, nezostalo po ňom prakticky nič, len v najvyššom bode v skale vytesaná vnútorná stena a miestami málo zreteľné stopy valu.

A presne tu zhodíme uzdy a pod jasnými hviezdami zapálime oheň, do ticha noci a do nekonečna krajiny sa nesie iba lúskanie orechov a jeden korkový špunt château Topoľčianky.

Nové slnko dňa a my od rána kráčame k východu. Teda chvíľu kráčame,potom sa túlame a nakoniec blúdime pod kopcami Veľkého a Malého Vracova, nenachádzame prameň a tak skúšame vodu z Vracovskej bystrinky, ktorá sa stráca v malinčí a bahenných kúpeľoch divých svíň.

Schádzame teda na Ondrášovú, kde u dobrých ľudí doplníme čutory a cestou oberáme jablone, ktoré skáču z opustených záhrad.Cez Kabatov vrch a Rudicu, proti prúdu Drahožice a Kamenného potoka stúpame-vraj nekonečnou cestou- k Dobrotínskym skalám.

Prírodná rezervácia, ktorá patrí k najmenším na Slovensku. Jej zvláštnosťou je výskyt viacerých typov biotopov na rozlohou neveľkej ploche. Nachádzajú sa tu lesy, lesostepi, stepi a vo vrcholových častiach i skaliská a skalné stepi.V nesprístupnenej časti rezervácie sa nachádza 26 m dlhá puklinová jaskyňa zvaná Dobrotínskou. Nás čaká ešte kus jesienkových lúk a posledný kríž na štáloch Brezová, kde chceme prespať.

Alejou starých jabloní zaniknutej obce, kde sa čas zastavil na dne starej studničky, drevených žlabov, neprestupných divých stromov a prázdnych okien, v krajine ticha a nedopovedaných príbehov.

Príjmame vodu hlbokého koryta, ktoré slúžilo na pranie a pre dobytok a v prvých listoch jesene sa staneme súčasťou nekonečna.

Vprázdnymi lesmi bez tuláckych ohňov a do vlasov nám šepká krajina Prvého vetra svoj príbeh.

Príďte niekedy pobudnúť.